(Rozhovor) Osemdesiatka: Futuristický projekt s dizajnom Škandinávie aj odkazom Baťu

Mesto Partizánske, kedysi neodmysliteľne späté s legendárnou firmou Baťa, dnes píše nový podnikateľský príbeh. Okrem toho, že zrkadlí baťovskú víziu a zároveň hľadí do budúcna, prináša do mesta v Hornej Nitre závan Škandinávie a výnimočný zmysel pre nadčasovosť.

V tesnej blízkosti bývalého závodu na topánky, ktorý bol kedysi symbolom priemyselného úspechu, vznikol moderný eventový priestor s názvom Osemdesiatka. Darmo by ste v okolí hľadali niečo podobné – zakladatelia tohto projektu totiž disponujú unikátnou podnikateľskou víziou a očarujúcim zmyslom pre detail.

„Náš projekt je futuristický, no zároveň je postavený zo starých materiálov. Je moderný, ale zároveň rešpektuje princípy udržateľnosti,“ hovorí pre Stavebný magazín spolumajiteľ projektu, úspešný podnikateľ a majiteľ firmy BigMat CENTAR Ing. Ladislav „Biggie“ Centár.

Článok pokračuje pod reklamou

Reklama

Jedinečný koncept, postavený z lodných kontajnerov a inšpirovaný dánskymi streetfoodovými areálmi, je dokonalým spojením industriálneho dizajnu a ekologických princípov. Zároveň však v sebe nesie silné posolstvo Baťovho urbanizmu a podnikateľskej vízie.

Ambiciózny priestor, ktorý ponúka nadčasový zážitok pre všetky generácie, sa riadi claimom „Zaži, chilluj, ochutnaj“, čo dokonale vystihuje široké spektrum aktivít, ktoré tu môžu návštevníci z mesta aj iných regiónov zažiť. Okrem skvelého jedla a pitia v minimalistických stánkoch si môžu v Osemdesiatke užiť silent disco, divadelné a hudobné večery, ale aj športovú a relaxačnú zónu. Areál sa stal domovom komunít ako sú miestni divadelníci, členovia Baťovej školy práce, rockeri, mamičky s deťmi či vyznávači workoutu. Za dve sezóny fungovania sa 80ka stala neodmysliteľnou súčasťou miestnej kultúry a jej vplyv na komunitu je nepopierateľný.

„80ka je rodinný projekt a musím povedať, že bez zainteresovania svojich detí by som do toho rozhodne nešiel. Popri všetkých mojich aktivitách by som nemal kapacitu to zrealizovať sám. Keď sa syn Ladislav vrátil z Prahy a dcéra Kristína z Dánska, zapojili sa do chodu firmy a jednohlasne mi povedali: ‚Oci, poďme do toho, ale žiadne polovičné cesty, musíme to skrátka dotiahnuť do konca.‘ Syn nakoniec prevzal chod stavebnín a dcéra sa stala projektovou manažérkou Osemdesiatky. Ja som len staviteľ s víziou a podnikateľským snom, ale ona je tá, ktorá to riadi od A po Z. V Škandinávii študovala eventový manažment a hospitality, a preto sme jej prenechali manažovanie projektu,“ objasňuje Partizánčan.

„To, že sa nám projekt vydaril a začal fungovať, je pre nás obrovské zadosťučinenie. Pri jeho realizácii sme totiž museli čeliť pandemickej kríze či zvýšeniu rozpočtu, a až do finále nás dostala séria náhod. Je pre mňa fascinujúce obzrieť sa na úplný začiatok našej cesty. Hoci bola kľukatá, od začiatku som v nej videl jediný cieľ – postaviť areál pre radosť ľudí. Dnes môžem povedať, že sa mi tento sen splnil,“ dodáva.

Váš rodinný projekt si zaslúžene získal prívlastky jedinečný a úspešný. Na úvod rozhovoru ste však spomenuli, že jeho cesta k realizácii nebola jednoduchá a sprevádzala ju séria nečakaných okolností. Mohli by ste priblížiť, ako sa zrodila myšlienka 80ky a aké boli jej prvé kroky?

Hneď na začiatok poviem, že všetko mohlo byť úplne inak. (smiech) Celý náš príbeh sa totiž začal písať ešte po revolúcii. Vtedy som sa ako slepé kura k zrnu dostal k areálu uhoľných skladov, ktoré boli v tesnej blízkosti bývalej Baťovej fabriky na obuv, a začal som v ňom predávať stavebný materiál, hlavne strechy. No už od samého začiatku, ako som vstúpil na zanedbaný pozemok, kde rástla tráva po pás a vyletovali z nej jarabice, som vedel, že to nie je miesto na stavebniny, ale miesto, ktoré má dušu a zaslúži si iné urbanistické využitie.

Od prichádzajúcich developerov veľkých obchodných reťazcov som dostával neuveriteľné ponuky na kúpu pozemku, ale vydržal som a v kútiku duše som sa pripravoval na splnenie môjho sna – vybudovanie areálu pre radosť a zábavu ľudí.

Vtedy som vo svojich víziách videl nový Zlín a zrevitalizovanú fabriku plnú života.

Desaťročia som totiž toto mesto navštevoval a videl som, ako prerábajú fabrický areál a v podstate tam budujú niečo, čo by sme pokojne mohli nazvať aj mestom v meste. Môj projekt v Partizánskom mal byť inšpirovaný týmto konceptom a spolu s architektom Minarovičom sme ho nazvali Baťove mesto. Tento názov sa mi veľmi páčil, pretože v tom období, teda pred 17 rokmi, nebol v Partizánskom ani jeden nový projekt s názvom Baťa.

Pandémia a ťažké roky však zmenili pôvodný veľkolepý plán, ktorý už čakal na podanie územného rozhodnutia. A potom sa začala séria náhod… a vznikla 80ka.

Ako?

Našu pôvodnú víziu úplne zmenila návšteva dcéry počas jej štúdií v Dánsku a zážitok zo streetfoodových areálov v Odense a Kodani. Zanechali v nás taký silný dojem, že po návrate domov bolo rozhodnuté. Novému tímu ambicióznych, kreatívnych a vnímavých architektov Hubinský a spol. sme zadali novú úlohu – navrhnúť udržateľný areál s nízkymi nákladmi, inšpirovaný dánskym konceptom streetfoodových stánkov z lodných kontajnerov.

V podstate ste staré lodné kontajnery a kopu šrotu premenili na nesmierne štýlové predajné stánky, kaviareň so zmrzlinou, vyhliadkovú vežu a pavilón. Ak si však porovnáme koncepty v Dánsku a Partizánskom, je vidno, že sa dizajnom odlišujete.

Presne tak. Dánske projekty, ktoré sme videli, mali taký punkový nádych. (smiech) Jednoducho tam postavia hrdzavý lodný kontajner bez akýchkoľvek úprav a niekto si v ňom otvorí sushi bar – čistý punk! My sme tento koncept chceli pretvoriť do esteticky prepracovanejšej a sofistikovanejšej podoby, aby sa u nás ľudia cítili príjemne.

Zároveň sme dbali na kvalitu – vedeli sme, že stánky musia byť odolné voči času, a čo je najdôležitejšie, kládli sme dôraz na ekológiu. V areáli však kombinujeme aj moderné a prémiové materiály, aby sme dosiahli vyvážený kontrast. Nájdeš tu napríklad luxusnú tehlovú dlažbu klinker, ktorá celému priestoru dodáva nadčasový charakter.

Hovoriac o ekológii, v čom je 80ka ekologická?

Lodné kontajnery sú v podstate odpadom na našej planéte a my sme ich zúžitkovali tým, že sme ich zrecyklovali. Do karát nám však zahrala ďalšia nečakaná náhoda. V susedstve fabriky práve prebiehalo búranie starého alveku. Sedel som v kancelárii a keď som videl, čo sa deje, okamžite som vybehol von a spýtal sa, koľko za to chcú. Odpoveď ma potešila – celú oceľovú konštrukciu podperného mosta ponúkali za šrotovnú cenu. Bola to príležitosť, ktorá sa neodmieta, a my sme ju bez váhania využili.

Všetko dostupné železo sme efektívne zúžitkovali – premenili sme ho na vyhliadkovú vežu, konštrukciu múzea a celý pavilón, pričom jeho prítomnosť je najviditeľnejšia na stĺpoch modulov. 

Hoci nám v niektorých častiach materiál nestačil a museli sme ho doplniť, našou prioritou bolo využiť čo najviac pôvodného železa, vďaka čomu dnes projekt označujeme ako recyklovateľnú architektúru.

Podobne sme postupovali aj pri využití kójí na jednotlivé frakcie piesku. Nezbúrali sme ich, ale obmurovali tehlami a premenili na budovu toaliet a šatníkov.

Jednoducho sme sa snažili dosiahnuť ekologické riešenia všade, kde to bolo možné, a sme na to nesmierne hrdí. Naše myslenie a použitie  šrotovného materiálu zarezonovali aj u našich nových partnerov – architektov z ateliéru Hubinský, Kuklica Smerek.

Okrem recyklácie materiálov ste do projektu integrovali aj ekologické riešenia, ako sú zelené strechy a systémy na zadržiavanie vody. Môžete nám priblížiť, ako tieto prvky prispievajú k udržateľnosti areálu?

Máš pravdu, jedným z riešení sú aj zelené strechy na jednotlivých stánkoch. Pre firmu BMI, ktorá nám dodávala materiály, sme dokonca spracovali video z realizácie na reklamné účely. Okrem toho, že zelená strecha vyzerá veľmi štýlovo, ide o praktické a dôležité riešenie s množstvom výhod. Vďaka zeleni sa bunka neprehrieva, čím zabezpečuje príjemné prostredie v interiéri, a zároveň pomáha zadržiavať vodu.

Pokiaľ ide o vodu, ďalším ekologickým riešením 80ky je systém na jej zadržiavanie a využívanie dažďovej vody. Nepúšťame ju do kanalizácie, ale zadržiavame ju priamo na pozemku. Vodu z parkovísk a areálu odvádzame cez kanalizačný systém do troch veľkých betónových nádrží, pričom každá má objem 12 kubíkov. Dve z nich slúžia ako požiarne nádrže a v prípade potreby sú k dispozícii na hasenie.

Tretia nádrž je určená na zavlažovanie a polievanie. Ak sa naplní, prebytočná voda preteká do vsakovacieho kanála. Ten zachytáva a postupne vsakuje dažďovú či povrchovú vodu do pôdy, čím  dopĺňa podzemné vody, a odľahčuje kanalizačný systém.

V neposlednom rade sme tu vysadili 57 vysokých stromov. Sú venované jednotlivým členom našej rodiny či ľuďom, ktorí nám pomohli projekt uskutočniť.

Ako skúsený staviteľ s prístupom k prémiovým materiálom a výborným prehľadom v trendoch, ste sa vybrali cestou zodpovednosti a ekológie. Projekt Osemdesiatka odráža váš osobný prístup k recyklovanej architektúre a eko-staviteľstvu. Boli náklady na realizáciu tohto konceptu cenovo dostupnejšie v porovnaní s tradičnými stavebnými metódami?

Nešli sme touto cestou preto, aby sme ušetrili. Práve naopak, recyklovaná architektúra nie je lacné riešenie. Ak chceš použiť starú vec, je potrebné ju dôkladne upraviť, očistiť, natrieť a zrekonštruovať tak, aby vydržala v budúcnosti.

Okrem toho, kvôli pandémii sa náš rozpočet strojnásobil, no aj tak sme to nevzdali. Projekt sme rozdelili na etapy a všetky naše prostriedky sme sa rozhodli investovať do nášho sna. Robili sme to s veľkou pokorou a presvedčením, že sa dielo podarí. Veď aj Baťa hovoril, že len tí, ktorí si vybudujú odhodlanie a silu na realizáciu svojich nápadov, sa dočkajú úspechu.

Áno, chcelo to investíciu, ale takto sme to skrátka cítili. V našej rodine sa snažíme byť čo najekologickejší, a motivuje nás k tomu najmä dcéra – či už ide o triedenie či zhodnocovanie odpadu. Vzoroví sme chceli byť aj v 80ke. Spočiatku sme netušili, ako upraviť kontajnery na bufety či prerobiť alvek na vyhliadkovú vežu, ale mali sme víziu a chuť experimentovať. Keď sa chce, cesta sa nájde.

Nám sa nakoniec podarilo nájsť šikovného statika, ktorý premenil kopu šrotu na funkčné stavby, a naša pokrývačská partia sa postupne vypracovala na zručných zváračov, vodárov a strechárov v jednom. Opäť nám pomohla séria náhod, ktoré nás sprevádzajú dodnes a som za to nesmierne vďačný.

Dizajn Osemdesiatky v sebe nesie aj silný odkaz Baťovho dedičstva a reflektuje princípy, ktoré Ján Antonín Baťa aplikoval pri rozvoji Partizánskeho.

Presne tak. Jedným zo zadaní bolo inšpirovať sa dánskymi streetfoodovými stánkami, no do projektu som chcel dostať aj Baťov odkaz a výnimočný urbanizmus, ktorý naše mesto má. Unikátnosť Baťovian (dnešné Partizánske – pozn. redaktorky) spočíva v tom, že celý koncept ideálneho priemyselného mesta tu bol dotiahnutý do dokonalosti. „Ideálne“ znamená, že sa tu snažili vytvoriť mestský organizmus, kde jednotlivé funkcie nadväzovali na seba. Architekt a urbanista Voženílek, ktorý Baťovany navrhol na zelenej lúke, mesto zónoval. Od hlavnej cesty je situovaná fabrika, potom námestie, obchody, obytná štvrť, pri rieke športoviská či relaxačná zóna.

Na pôdoryse nepostavenej fabrickej budovy s číslom 80 naši architekti prepracovali koncept a manuál Voženílka a pretavili ho do zmenšenej podoby Baťovho mesta v našom areáli. Projekt sme nazvali 80ka a dokonca sme od múzea dostali do daru aj pôvodné plechové číslo na plánovanú budovu číslo 80, ktorú Ján Antonín Baťa nikdy nepostavil.

V areáli tiež zachovávame zónovitosť – máme v ňom oddychovú zónu, vedľa nej cvičisko Movo, no nachádza sa tu aj pumptrack pre deti vo veku 5 – 10 rokov, ktorý poriadne otestoval môj vnúčik Lacko. 80ke však nechýba ani pobytová časť – trávnik, kde si ľudia môžu doniesť deky a v lete si spraviť piknik, či len tak chillovať. Takmer tri štvrtiny projektu majú charakter verejného priestoru, čím sme urobili mestotvorné prvky namiesto nášho mesta.

Obľúbeným spotom je u nás najmä kopec, ktorý vznikol zo stavebného odpadu a ktorý sme upravili do estetickej podoby. Slúži ako zvuková bariéra od hlavnej cesty, ale zároveň je to vyhliadkový bod. Keď zapadá slnko, veľa dvojíc si tu užíva romantiku, popíja vínko a kochá sa výhľadmi.

Budovy, ktoré sú v Partizánskom najviac spojené s Baťom, sa nachádzajú v areáli fabriky a na Červenej ulici, pričom niektoré sa rekonštruujú do pôvodného stavu. Vy ste si na šírenie Baťovho odkazu vybrali moderné a nadčasové prvky. Čo vás viedlo k spojeniu tradície a progresívneho dizajnu?

Rekonštruovať staré budovy do ich pôvodného stavu je nepochybne kľúčové z hľadiska pamiatkovej ochrany. Tento cieľ si uvedomuje aj občianske združenie Fabrika umenia, ktoré sa v našom meste snaží obnoviť budovu č. 61 a vytvoriť v nej podobné kultúrno-komunitné  centrum. 

Pre mňa osobne je nesmierne dôležité rozvíjať Baťov odkaz, pretože vo mne zanechal veľkú stopu.

Moja rodina má s Baťom silné prepojenie – okrem toho, že žijem v baťovskom dome, moji rodičia a starý otec pracovali pre firmu Baťa. Zároveň však žijem v modernom funkcionalistickom meste a myslím dopredu. Preto sme sa pri 80ke spolu s architektmi rozhodli ísť inou cestou. Snažili sme sa vcítiť do spôsobu myslenia Jána Antonína Baťu a porozumieť, ako by možno uvažoval a postupoval dnes.

Baťa bol vo svojej dobe vizionár, a som presvedčený, že keby dnes žil, určite by ho oslovil trend modulovej výstavby, pretože je nesmierne progresívna. Je celkom pravdepodobné, že by sa vydal podobným smerom, veď on vždy hľadal funkcionalitu, praktické riešenia, využiteľnosť a efektívnosť.

Pavilón, ktorý je najväčšou  budovou v areáli, si zaslúži osobitnú pozornosť. Už na prvý pohľad je zrejmé, že jeho dizajn sa výrazne líši od ostatných budov 80ky. Čo robí tento pavilón tak výnimočným?

Pavilón je inšpirovaný pamätníkom Tomáša Baťu v Zlíne, ktorý navrhol architekt František Lydie Gahura. Povedal som si, že naše mesto Partizánske postavil Ján Antonín Baťa, ale pamätník tu nemá. Chcel som to zmeniť a architektovi Hubinskému dal zadanie, aby vytvoril budovu, ktorá bude určitým spôsobom inšpirovaná Zlínom, pretože Baťovany sú v podstate zrkadlený Zlín.

Musím povedať, že odviedol skvelú prácu. Budova nášho pavilónu je opláštená vlnovkou kryštálovej štruktúry a keď sa nasvieti, alebo na ňu dopadá slnko, vyzerá ako biely kryštál, ktorý žiari. Koncepcia pavilónu v podstate odráža vlastnosti Jána Antonína Baťu a jeho charakter – bol priamy, takže budova má priame línie, dával si jasné ciele – dizajn je krásne presvetlený a prevláda v ňom transparentnosť. Chýba nám už len doplniť nápis: Pavilón Jána Antonína Baťu.

Z toho, čo ste doteraz povedali, sa dá usúdiť, že 80ka predstavuje na Slovensku skutočný unikát.

Podľa mňa o tom treba rozmýšľať triezvo a nehľadať superlatívy. Ja osobne ich nemám rád a snažím sa im vyhýbať. Neviem, či je 80ka unikát, ale minimálne v kontexte recyklovanej architektúry, urbanizmu a Baťovho odkazu si dovolím povedať, že sme vytvorili naozaj výnimočný projekt, ktorým sme možno predbehli dobu .

Program Osemdesiatky je nesmierne rozmanitý. Ako by sme ju najlepšie mohli definovať? Ide skôr o gastro priestor či kultúrny komplex?

Po brainstormingu sme z jednotlivých názorov našej rodiny poskladali výsledný cieľ a z toho nám vyšiel aj claim 80ky – „Zaži, chilluj, ochutnaj.“

Jednoducho, zaži u nás pohodu a posedenie s priateľmi, kultúrny večer, príď si zašportovať, „chilluj“ na deke v príjemnom tieni stromov a v rámci toho ochutnaj skvelé jedlo či pitie. 80tka je primárne eventový priestor a jeho nosná časť je program. Pravidelne sa u nás konajú koncerty rôznych žánrov, open air podujatia, cestovateľské prednášky, divadlá, premietania športových zápasov, letné kiná, no cez leto sa tu cvičí aj jóga.

Počas Vianoc si však u nás prídu na svoje aj kreatívci, ktorí si na workshopoch môžu vyrobiť rôznorodé ozdoby či adventné vence. 

80ka možno na prvý pohľad pôsobí ako miesto výlučne pre mladých, no cieľovka je naozaj široká, od detí v rannom veku až po dôchodcov. Okrem miestnych Partizánčanov k nám dokonca chodia aj návštevníci zo širokého okolia, čomu sa samozrejme nesmierne tešíme.

Pre mladých ste však v Partizánskom vyplnili medzeru na trhu. Ako je zrejmé zo sociálnych sietí, počas leta sa k vám pravidelne chodí zabávať veľa tínedžerov. Čo podľa vás najviac priťahuje túto cieľovú skupinu?

Dovolím si povedať, že v meste sme vytvorili priestor, ktorý tu chýbal – najmä pre tínedžerov od 15 do 25 rokov. Môžu tu tráviť voľný čas, ale taktiež si užiť silent disco. Mladí u nás majú pocit slobody, no zároveň tu trávia čas bezpečne.

Vaša dcéra, ktorá je projektovou manažérkou 80tky, má zaujímavé skúsenosti zo štúdií v Dánsku a stáže na Kanárskych ostrovoch, kde sa špecializovala na organizovanie svadieb. Všimla som si, že ste svadby nedávno zaradili aj do vášho portfólia.

Je to tak, svadby sú u nás horúcou novinkou. Dcéra počas stáže na Kanárskych ostrovoch pracovala pre jednu z najväčších svadobných agentúr.

Keď prišla s nápadom realizovať sa aj v 80ke, samozrejme sme do toho išli, a na tohtoročnú svadobnú sezónu už máme niekoľko objednávok. Svadby sa tu budú konať najmä v pavilóne, ktorý je venovaný Jánovi Antonínovi Baťovi, pretože má krásny funkcionalistický dizajn. Aktuálne je veľa moderných neviest, ktoré si nepotrpia na typický romantický štýl či svadbu v kaštieli, ale naopak preferujú minimalizmus.

Samozrejme, budeme ponúkať rôzne modely a snažiť sa výsledok prispôsobiť čo najlepšie predstave klientov, aby bol ich „deň D“ presne taký, ako si ho vysnívali – nezabudnuteľný, jedinečný a dokonale zorganizovaný. V letnom období však chceme využiť najmä exteriér. Predstav si svadbu ako z amerického filmu s kvetinovým oblúkom a hostinou na záhrade. U nás to bude vyzerať presne takto. Skrátka, garden party ako vyšitá. (smiech)

Je zrejmé, že lístky na väčšinu vašich eventov sú dostupné za symbolické sumy a dokonca, počas otváracích hodín je vstup do areálu zadarmo. Môžete nám prezradiť, či je pre vás projekt Osemdesiatka aj finančne udržateľný, alebo je jeho hlavný cieľ skôr v kultúrnej a komunitnej hodnote? Nestrácate v tom ako podnikateľ?

Sprístupniť projekt verejnosti bola v podstate naša dobrovoľná vôľa. Ak by som mal plochu areálu percentuálne vyčísliť, povedal by som, že väčšia časť, teda približne 60 – 70 percent, je venovaná verejnosti. Áno, konzumácia vlastných jedál či nápojov je tu zakázaná, ale počas otváracích hodín sem môže prísť ktokoľvek, posedieť si na tráve alebo dokonca využiť rekreačnú a športovú zónu.

Keby som sa mal správať ako prísny podnikateľ, vytvoril by som iba to, čo prináša peniaze a uberal sa cestou profitability. Ale celý život sa angažujem v oblasti kultúry ako dobrovoľník a som šťastný, keď môžem robiť druhým ľuďom radosť.

Napriek všetkému, naša vízia komunitného  projektu by nedávala  zmysel, ak by nebol ziskový a nechodili by návštevníci – či už rodáci z Partizánskeho, alebo ľudia z iných miest. Práve oni nám dávajú pocítiť, že to, čo robíme, má význam, a neustále nás motivujú napredovať. Veď radosť a naplnenie prichádzajú až vtedy, keď môžeme svoje úspechy zdieľať s ostatnými …