

(Záhradný projektant) Dorota Mydliarová: Záhrade pristane poctivosť aj zub času. Trávnik sa preceňuje


Foto: @archív Dorota Mydliarová
Vďaka neustále sa meniacim trendom a inovovaným prístupom sa záhradníctvo stáva fascinujúcim a nesmierne inšpirujúcim povolaním. Nielenže spája harmóniu prírody s ľudskou kreativitou, dokáže aj nenápadný kúsok pôdy premeniť na jedinečné miesto a oázu pokoja.
O tom, ako záhradu v roku 2025 prispôsobiť našim potrebám, aké sú aktuálne trendy a čomu sa naopak vyhnúť, nám v rozhovore pre Stavebný magazín porozprávala ambiciózna záhradníčka z Partizánskeho, Dorota Mydliarová.
Záhradný projektant s víziami
Záhradníctvo vyštudovala na Slovenskej poľnohospodárskej univerzite v Nitre, pričom sa v súčasnosti vzdeláva v oblasti záhradnej architektúry pod vedením Ing. Vlasty Hábovej.
„Po štúdiu ma vietor na chvíľu zavial do účtovníctva či automobilového priemyslu, no keď prišlo na rad zakladanie rodiny a stavanie domu, časť, na ktorú som sa najviac tešila, bolo tvorenie vlastnej rodinnej záhrady. Vtedy som sa vrátila k tomu, čo som vyštudovala, a začala na tom stavať – dorábať si kurzy, ktoré sa venovali záhradníčeniu, no pracovala som aj v záhradnom centre. Asi v tomto bode prišlo uvedomenie, že práve toto je oblasť, ktorá ma nesmierne baví a chcem v nej pokračovať,“ hovorí.
„Hoci som pomáhala pri realizácii niekoľkých rodinných záhrad pre priateľov a rodinu, rada by som sa projektovaním záhrad v blízkej budúcnosti aj živila. Aktuálne som niekde v polovici kurzu záhradného projektovania u Ing. Vlasty Habovej a nesmierne ma to napĺňa. Pre mňa je toto smerovanie oveľa viac ako starostlivosť o rastliny – je to vytváranie priestorov, ktoré rozvíjajú našu psychickú aj fyzickú stránku a prinesú radosť do života. S touto filozofiou by som chcela v budúcnosti realizovať záhrady aj pre svojich klientov,“ dodáva.
Na tvojom Instagrame som narazila na príbeh, ako ťa k záhradničeniu priviedla práve záhrada tvojej babky. Mohla by si nám o tom povedať viac?
Presne tak, ako hovoríš. K záhradníčeniu som sa dostala aj vďaka svojej babke, ktorá si okolo roku 1998 kúpila dom vo Veľkých Uherciach. Práve ona je pre mňa obrovským vzorom. Mnohé praktické veci, na ktoré dnes prichádzam sama, ona už dávno vedela a mala ich odžité. Nesmierne ma fascinuje, koľko lásky a času dokázala do svojej záhrady investovať. Záhrada jej to však vždy štedro vracala – v lete sa tešila z obrovskej úrody paradajok, malín a hrachu, na jeseň z jabĺk či hrušiek, ktoré si starostlivo uskladnila. Zemiaky pestovala v niekoľkých kultivaroch. S vypestovanou zeleninou a ovocím bola takmer sebestačná a málokedy niečo dokupovala v obchodoch.

Často mi hovorievala: „Dorinka, ja som taká dorobená, ale taká šťastná!“ Nebála sa totiž ani ťažších prác, ktoré by iní nechali na mužov. Všetko si naštudovala sama a robila to s veľkou precíznosťou. Vždy sme hovorili, že jej záhrada je ako laboratórium – všetko bolo dokonale upravené a nikde ani náznak po burine.
Už vtedy mala popínavé rastliny, ktoré sú dnes trendom, a dávno si všimla, že ihličnany sú nepraktické. Dokonca už v 90-tych rokoch rozbíjala trávnik! Áno, moja babka v 90-tych rokoch rozbíjala trávnik, pretože vedela, že vody bude málo. V rôznych častiach tak namiesto trávy zasadila trvalky, ktoré si nevyžadujú toľko polievania – juky, lupinusy či celý pás ruží. Stále to mám celé pred očami…
Dokonale upravený trávnik pokrývajúci celú plochu záhrady dnes vídam v slovenských záhradách veľmi často. Naznačuješ, že tým robíme chybu?
Myslím, že aktuálne ide o najväčší problém, s ktorým sa stretávam v slovenských záhradách. Záhrady nie sú dostatočne rozzónované, záhony sú veľmi obvodné a malé, čo je veľká škoda. Skrátka, zbytočne zapĺňame plochy trávnikom – neviem, čo tam mám dať, tak tam dám trávnik. Dovolím si povedať, že trávnik je obrovský prežitok a zároveň najdrahšia súčasť záhrady.
Vieme, že jeden meter štvorcový trávnika pohltí za deň 6 až 10 litrov vody, samozrejme, v závislosti od teploty.
Predstavme si, aké kvantum vody pohltí denne 100 metrov štvorcových! Je to nesmierne neekonomické a neudržateľné. Onedlho príde doba, keď budeme veľmi premýšľať, kde a ako tú vodu použijeme a kam ju nasmerujeme. Chcela by som čitateľov povzbudiť, aby rozmýšľali dopredu, ekonomicky a hlavne ekologicky.
Veď už aj dnes je voda vzácna a práve preto je dôležité zadržať ju tam, kde dopadne. Dažďová voda, ktorá prichádza na pozemok, by na ňom mala aj zostať. Aktuálna legislatíva navyše zakazuje vypúšťanie dažďovej vody do kanalizácie. Ideálnym riešením je jej zber – či už do sudov, z ktorých sa dá neskôr polievať, alebo do veľkoobjemových nádrží zakopaných v zemi, napojených na závlahové systémy.
Asi nemusím zdôrazňovať, že lejaky sú dnes veľmi nárazové a keď zaprší, máme malý sviatok. Keď však príde búrka, nádoby sa môžu rýchlo naplniť, a práve vtedy je dôležité „využiť situáciu“ a zachytiť čo najviac vody. Tento prístup je potrebný a má aj veľký význam pre budúcnosť.

Nedá sa s tebou nesúhlasiť, no zároveň mi to nedá a musím sa opýtať – máš nejaké tipy, ako si udržať krásny trávnik? Napriek všetkému je totiž stále neodmysliteľnou súčasťou lokálnych záhrad.
Tip: Psíčkarom by som určite odporúčala lávové kamene, ktoré sa dajú vložiť do misky s vodou a pomáhajú redukovať dusičnany v moči. Vďaka tomu vypálené miesta na trávniku nie sú také výrazné a viditeľné. Je to jednoduchý a efektívny trik, ktorý naozaj funguje – mám to sama odskúšané.
Čo sa týka starostlivosti, v marci odporúčam trávnik jemne pokosiť a celý prevzdušniť vertikutátorovaním (vertikutátorovanie je proces prevzdušňovania trávnika pomocou špeciálneho stroja nazývaného vertikutátor. Tento stroj odstraňuje mach, odumretú trávu a iné organické zvyšky z povrchu pôdy, čím umožňuje lepšiu regeneráciu trávnika, prístup vzduchu, vody a živín ku koreňom – pozn. redaktorky).
Niekedy je však potrebná aj aerifikácia – do trávnika sa vysekávajú väčšie kruhové otvory a nožmi sa prereže, aby sa do pôdy dostal vzduch. Následne trávnik vyhrabte, pohnojte a zavlažte. Tento postup odporúčam robiť každý rok, niekedy aj na jeseň.
Raz do týždňa je vhodné trávnik pokosiť, ale som zástancom toho, aby sa občas nechal trochu vyšší – prospieva to mikroflóre a pomáha zadržiavať vlahu v záhrade. Ak však niekto túži po dokonale upravenom trávniku, je potrebné si tam skrátka kľaknúť a burinu vytrhávať ručne, samozrejme ak sa chcete vyhnúť používaniu chémie.
Ja tento rok hľadám organickú cestu na hnojenie. Doteraz sme na hnojenie trávnika používali organo-minerálne hnojivá, no tým sa chcem v budúcnosti vyhnúť. Naša záhrada totiž získala certifikát „Prírodná záhrada“, a to ma motivovalo pristupovať k trávniku ekologickým a organickým spôsobom.
Čo presne toto uznanie znamená a aké kritériá musí záhrada spĺňať, aby získala certifikáciu?
Ocenenie „Prírodná záhrada“ na Slovensku je súčasťou medzinárodného projektu „Príroda v záhrade“ (oficiálny názov Natur im Garten – poznámka redaktorky), ktorý vznikol v Dolnom Rakúsku a v roku 2016 sa rozšíril aj na Slovensko. Cieľom tohto projektu je podporovať zakladanie a udržiavanie záhrad v súlade s prírodnými procesmi, bez použitia chemických prostriedkov, a tým prispievať k ochrane biodiverzity a životného prostredia.
Jedným z kritérií je nepoužívanie pesticídov, herbicídov a ľahko rozpustných minerálnych hnojív. Ďalším dôležitým kritériom je aj využívanie dažďovej vody, čo prispieva k šetrnému hospodáreniu s prírodnými zdrojmi. V záhrade je dokonca zakázané používať k pestovaniu rašelinu.
Naša záhrada je stále mladá – funguje len tretiu sezónu a čaká nás ešte veľa práce, ale myslím, že máme dobre našliapntuté k vytvoreniu poctivého a harmonického priestoru. Hodnotitelia z Prírodných záhrad ocenili aj množstvo trvaliek a ovocných stromov.
Poďme sa teraz pobaviť o trendoch. Čo je tento rok v záhrade moderné?
Ja osobne nemám veľmi rada slovo trend, skôr som zástanca vecí, ktoré sú nadčasové a vieme ich tak robiť niekoľko rokov, presne tak, ako som spomínala na začiatku s mojou babkou.
Ak by som ale mala vypichnúť jednu vec, ktorá ma naozaj teší, je to, že sa ľudia čoraz viac učia vytvárať v záhrade zóny. Tieto zóny môžu zahŕňať kúpaciu časť, oddychovú zónu, miesto na pestovanie, wellness s lehátkami pod stromom, alebo rekreačnú plochu s trávnikom, kde sa deti a pes môžu vyšantiť. Zónovanie sa stáva skutočným trendom a je to nesmierne praktické z hľadiska využitia priestoru, prehľadnosti, estetiky či prispôsobenia potrieb.
Preto určite odporúčam, aby vám záhradný projektant poradil hneď na začiatku, kde je čo dobré umiestniť. Plánovanie dopredu je kľúčové – skrátka, aby sme nedali závlahy tam, kde raz plánujem bazén, alebo záhradný domček. Malo by to mať hlavu a pätu.
Určite sleduješ aj svetové záhradkárske trendy a štýly. Máš nejakú osobnosť alebo prístup, ktorý ťa inšpiruje?
Mne sa páči veľmi páči anglický záhradný architekt Tom Stuart-Smith či Francúz Piet Oudolf – taká klasika. Z českej scény veľmi obdivujem Ferdidanda Lefflera, Pavla Chloubu a Vlastu Hábovú. A na Slovensku sledujem napríklad Janku Bielikovú, Martina Supuka a Javorovcov. Toto sú ľudia, ktorí ma inšpirujú a ku ktorým nejakým spôsobom vzhliadam aj v mojej tvorbe. Páči sa mi, že nie sú úplne odtrhnutí od klímy a majú ten klasický trvalkový štýl, ktorý je podľa mňa nesmierne nadčasový.
Som vďačná, že žijeme na Slovensku, kde máme možnosť vytvárať záhrady podľa vlastných predstáv. V niektorých krajinách je záhrada stále vnímaná len ako úžitková plocha, a preto považujem za obrovské šťastie, že u nás môžeme záhrady pretvárať podľa toho, čo nás teší. Máme slobodu využiť tento priestor rôznymi spôsobmi, ktoré nám prinášajú radosť.
Sú dnes ľudia ochotní starať sa o záhradu? Dnešná generácia už zrejme nechce rýľovať a radšej si postaví wellness zónu s čo najmenšou námahou. Ako to vnímaš na základe skúseností?
Obdobie počas pandémie nás vrátilo do záhrad a veľa ľudí začalo chovať sliepky či pestovať vlastnú zeleninu. Veľmi ma teší, že tento fenomén pretrváva aj dnes – mám to potvrdené z praxe, pretože najčastejšie prichádzam do kontaktu s ľuďmi, ktorí majú rodiny a malé deti. Z vlastnej skúsenosti viem, aké je skvelé vtiahnuť svoje ratolesti do procesu a ukázať im, ako vyrastá rajčina a že sa to môže celé diať len tri metre od ich detskej izby.
Okrem toho, že sa spolu tešíme z procesu a každý deň to sledujeme, je tu aj fakt, že mnou vypestovaná zelenina vyrastá v určitej kvalite, pretože presne viem, čo som do pôdy dala. A keď si rajčinu odtrhnem zo svojej záhrady, medzitým spadne na zem, ja ju len letmo očistím a zjem, aj s trochou pôdy na nej, viem si takto v mikrodávkach zlepšiť trávenie. Pôda, ktorá sa dostane do črevného mikrobiómu totiž zlepšuje funkčnosť čriev, ja tomu hovorím čistá špina. (smiech)
Záhrada môže pozitívne vplývať nielen na naše fyzické, ale aj psychické zdravie. Existujú dokonca výskumy, ktoré ukazujú, že záhrada je formou terapie.
Jednoznačne áno – záhrada je formou terapie, má nás upokojiť, ale aj nabiť energiou, vplýva na naše psychické zdravie a môžeme sa z nej nesmierne veľa naučiť. Poznám veľa záhradníkov, ktorí radi pracujú bez rukavíc, potrebujú mať kontakt so zemou a večer si tú špinu skrátka vyškrabať spod nechtov. Ja tiež robím veľa vecí bez rukavíc a veľmi ma to harmonizuje.
Takisto existuje niekoľko výskumov, ako záhrada pomáha ľuďom s Alzheimerom a demenciou. Predstav si, že seniori, ale aj mladšie ročníky už od januára plánujú, čo zasadia, nakúpia si semienka, v marci ich začnú predpestovať, idú do tej záhrady, dajú ich na záhon a potom čakajú, kým to celé vyrastie. Tých ľudí to drží v strehu, cítia sa potrební a užitoční a dokonca tam podávajú fyzický výkon.
Na tvojom Instagrame často zdieľaš cenné tipy pre vášnivých záhradkarov aj začiatočníkov. Mňa osobne prekvapilo, ako si tento rok narábala so snehom. Prezraď nám prosím viac.
Sneh vnímam ako obrovský bonus a dnes aj obrovskú vzácnosť. Počas môjho detstva bolo bežné, že snehová prikrývka zotrvala mesiac a pol a dalo sa spoľahnúť na to, že Vianoce budú biele. Dnes už tieto istoty nemáme. Túto zimu som čistý sneh z cesty odpratávala a lopatou dávala na záhony s trvalkami.
V prvom rade ide o dokonalý spôsob zavlažovania. Keď sa so zvyšujúcou teplotou sneh roztápa, mení sa na vodu a zavlažuje pôdu. V druhom rade je sneh aj výborný izolant, rastliny doslova oblečie a ochráni pred zimou a vetrom.

Rada by som sa ťa spýtala aj na názor ohľadom lístia. Je lepšie ho na zimu odpratať, alebo nechať v záhrade? Stretávam sa totiž s rôznymi pohľadmi na vec.
Lístie je obrovský zdroj živín a rastliny vďaka ním lepšie prezimujú. Skrátka akoby sme ich obliekli do kabáta – je to podobné ako so snehom. Ja osobne mám lístie veľmi rada a keďže naše stromy na pozemku ešte neposkytovali dostatočnú hmotu na jeseň, doniesla som si na pozemok desať fúrikov lístia od suseda (smiech) a poctivo mulčovala na záhony s trvalkami či cibuľovinami. Kopy lístia môžete nahrnúť aj okolo kmeňov stromov.
Avšak rada by som čitateľov upozornila, že kde s lístím môže byť problém, je pekný hýčkaný anglický trávnik. Na ňom totiž môže zanechať nepekné fľaky.
V 90-tych rokoch boli listnaté a ovocné stromy bežnou súčasťou záhrad. Dnes však čoraz viac vnímam, že ľudia sa im vyhýbajú, považujúc ich za náročné na údržbu.
Chcela by som ľudí povzbudiť, aby sa nebáli vysadiť listnaté stromy, pretože prinášajú do záhrady množstvo výhod. Jednou z nich je, že prebiehajúca fotosyntéza v listoch prispieva k okysličovaniu vzduchu.
Náš pozemok má šesť árov a nachádza sa na ňom 16 stromov, z toho presná polovica sú ovocné stromy. Verím, že v horizonte piatich rokov vytvoríme vlastnú mikroklímu, pretože záhrada s listnatými stromami má v priemere o 4 stupne chladnejšie prostredie. Okrem toho je prirodzený tieň oveľa príjemnejší ako tieň, ktoré poskytujú umelé vytvorené plachty či strechy. Potvrdili sme tiež, že lístie je vynikajúcim zdrojom živín.
Príroda to zariadila naozaj dokonale – počas leta nás teší bohatá zeleň a tieň, a keď nastane jeseň a zima, lístie prirodzene opadá, čím umožní preniknúť svetlu do interiérov, keď je vonku prítmie. Rozhodne sa listnatých stromov netreba báť!
Ako ich zasadiť tak, aby sme nenaštvali svojho suseda? Vieš zrejme, na čo narážam.
Som rada, že sa na to pýtaš a toto je nesmierne dôležité podotknúť. Určite by som ich nesadila bližšie ako tri metre od suseda a ani ich zbytočne netlačila na ploty kvôli koreňovej sústave, ale aj korune stromu, aby nepresahovala na cudzí pozemok. V Čechách je na to zákon, no na Slovensku zatiaľ nie sme limitovaní a preto si treba dať prí výsadbe listnatých stromov pozor.
Súčasne by som chcela povzbudiť čitateľov, aby komunikovali so svojimi susedmi, častokrát nájdu spoločné riešenia a kompromis.
Keď sme sa na začiatku rozprávali, ešte mimo rozhovoru, povedala si veľmi zaujímavú vec a to, že záhrade pristane poctivosť. Čo to v praxi znamená?
V prvom rade narážam na materiály a hovorím o tom, že keď má byť niečo napríklad drevo, nech je to naozaj drevo a nie plast s dizajnom dreva. Ja chcem, aby to drevo mohlo starnúť, odlupovať sa a farba bledla, alebo vysivela, aby som ho mohla neskôr znovu natrieť. Inými slovami, ak už v záhrade nebude platiť pravdovravnosť a úprimnosť, tak kde potom…
Záhrade pristane zub času, a preto ma veľmi inšpiruje aj japonská filozofia Wabi-sabi, ktorá oslavuje krásu v nedokonalosti, pominuteľnosti a opotrebovaní. Tento pohľad na krásu je spojený s prijímaním prírodného procesu starnutia, patiny a zjednodušenej estetiky. Wabi-sabi uznáva, že nič nie je trvalé a že krása môže byť nájdená v tom, čo je opotrebované, neúplné alebo asymetrické.
Inými slovami, nech nám aj chodník obrastie machom a sem-tam vyrastie na tráve púpava či buriny… Nič v živote nie je dokonalé, a taká letmá nedokonalosť podľa mňa záhrade nesmierne pristane.
Ako by si pristupovala k náročnejším klientom, ktorí si môžu želať zahrnúť do svojej záhrady exotické prvky?
Samozrejme, je to vec osobného vkusu, ale mne to príde veľmi neprirodzené. Pri práci záhradnej projektantky je podľa mňa nesmierne dôležité, aby záhradu naviazal na celý kontext krajiny, nerobil niečo umelé, a snažil sa klienta usmerniť, že si nejdem teraz na západnom Slovensku vytvárať japonskú bonsaioidnú záhradu, alebo tu nebudem silou mocou pretláčať Stredomorie.
Podľa mňa sa treba pozrieť po okolí a nadviazať na to, že sú tu krásne topole, bukový a hrabový les, borovice, a zopár týchto prvkov si dotiahneme do záhrady. Skrátka, aby to, čo máme v záhrade, mohlo pokračovať smerom za plot a opačne. Myslím si, že práve toto je to gro, čo si treba uvedomiť, veď ak už ide človek do prírody, čo tam hľadá? Predsa harmóniu a nenásilnosť.
Spomínala si prácu záhradného projektanta, a to ma privádza k otázke: Aké kľúčové zručnosti by mal mať každý záhradný projektant a na aké zásady by sa mal sústrediť pri realizácii projektu?
V prvom rade treba vždy pristupovať k zadaniu individuálne a poriadne počúvať klienta. Je dôležité zamerať sa na jeho potreby, čo chce a čo potrebuje, aké má nároky, kto bude záhradu využívať – či je to on, rodina, či má malé deti alebo psa, koľko času je schopný venovať údržbe, pretože žiadna záhrada nie je bezúdržbová. Ak si niekto myslí, že áno, je to veľký omyl. Veď aj drevo treba občas natrieť, aj umelý trávnik musíme občas povysávať (smiech). Záhradu by sme mali ušiť na mieru klientovi a myslieť na jej účel – či má byť len reprezentatívna s automatizovanými prvkami a klient nechá všetko na firmy, alebo sa do jej úpravy chce reálne zapájať a niečo tam robiť, trebárs aj holými rukami.
Ďalšie dôležité aspekty na zváženie sú napríklad klimatické pásmo – najmä nadmorská výška a úhrn zrážok, akú máme pôdu, kde voda stojí a zadržiava sa, čo potrebujeme odvodniť, alebo dokonca, kde si potrebujeme zabezpečiť súkromie, napríklad ak plánujeme mať bazén, alebo saunu. Toto všetko sú nesmierne dôležité faktory, ktoré vstupujú do samotného návrhu. Navyše, každý pozemok má iný terén, tých dokonale rovných je veľmi málo, a preto sa musíme prispôsobiť daným limitom a špecifikám.
Treba však podotknúť, ako veľmi dôležitá je medziodborová spolupráca. Ak chcem kvalitný projekt, mal by na stretnutie so záhradným projektantom prísť aj architekt, ktorý navrhoval dom, aby sa vyjadril, alebo ak sa rieši dispozícia domu, aby sa súbežne riešili výstupy na terasu, orientácia a osadenie domu na pozemok. Do procesu sa zapája aj geodet, pretože na začiatku tvorby záhrady je potrebné zamerať výškopis pozemku. Nezabúdajme ani na odborníkov ako kamenárov, stolárov či arboristov, ak sa pozemok rekonštruuje, aby zhodnotili stav drevín na pozemku. V záhrade sa nám zbiehajú rôzne profesie a práca záhradného projektanta sa odvíja aj od nich.
Ako rýchlo dokážem mať hotovú záhradu?
December, január a február sú mesiace ideálne na plánovanie záhrady, a v apríli už môžeme začať aj s realizáciou. Samotná štúdia sa dá vypracovať za 6 týždňov. Môžeme tiež skontaktovať závlahára alebo kamenára, aby vytvoril spevnené plochy, alebo oporné múry, a postupne sa v apríli dostaneme k samotnej výsadbe.
Všetko však má svoju postupnosť. Dôležité sú terénne úpravy, ale pozor na zhutnenie pôdy – je to nezvratný proces, ktorý sa sám neopraví. Následujú všetky stavbárske úkony: terasy, spevnené plochy, chodníky, podesty, osadenie obrubníkov. Drobné terénne úpravy, pokladanie závlah (ak sa robia), inštalácia osvetlenia. Potom sa sadí kostrová zeleň – tie najväčšie stromy, a postupuje sa k tým menším drevinám, trvalkám a bylinám. Posledné sadíme cibuľoviny.
Aby som sa mohla reálne zo záhrady tešiť, ak máme optimálne podmienky a financie, trvá to približne 5-6 mesiacov.


Okrem toho, že sa momentálne vzdelávaš v odbore záhradnej architektúry, aktuálne pracuješ ako záhradníčka na jednom jedinečnom dobrovoľníckom projekte s názvom Baťovianska záhrada. Môžeš nám o to prezradiť viac?
Samozrejme a veľmi rada! Baťovianska záhrada v Partizánskom je jeden skvelý projekt, ktorý realizujú dve občianske združenia – Skrášľovací spolok Partizánske a Občianske združenie Agi. Spoločne si od mesta prenajali 25-árový pozemok, ktorý bol pôvodne len rovina s pieskoviskom a pár vysadenými stromami. Tento pozemok kedysi Baťa vyčlenil ako oddychovú a rekreačnú zónu, neskôr tam bolo ihrisko, no kvôli vandalizmu sa muselo uzavrieť. V roku 2019 sa nám podarilo opäť prenajať tento priestor a obnoviť ho, pričom z neho vytvárame miestnu oázu – ako si spomínala, na dobrovoľníckej báze.
Aktuálne máme 8 členov základného tímu, spolu s ich rodinami. Tento projekt by som nazvala viacgeneračným, pretože sa v ňom stretávajú deti s rodičmi, či starými rodičmi a spoločne budujeme a pretvárame záhradu. Tiež sa usilujeme získať financie z nadácií , aby sme projekt ďalej rozvíjali.
Doteraz sa nám podarilo vytvoriť krásny priestor, kde je k dnešnému dňu vysadených už 60 veľkých drevín, vytvorili sme vyvýšené záhony na pestovanie, piknikovú zónu s ohniskom, tichú zónu s knižnou búdkou, pamp-track.
Máme záhradný domček so zelenou strechou, ktorý slúži ako učebňa a poskytuje útočisko v prípade dažďa alebo snehu. Okrem toho sme zriadili náučný chodník a jeden z kopcov chceme pretvoriť na „Kopec radosti“ – plánujeme tam osadiť detský tunel a šmykľavky a celé to obaliť do zelene.
Zhrnula by som to asi tak, že ide o komunitný, vzdelávací a ekologický projekt, no verím, že má aj silný psychologický rozmer. Baťoviansku záhradu navštevujú materské školy, členovia Klubu absolventov Baťovej školy práce, dôchodcovia a občianske združenia hendikepovaných. Ktokoľvek má záujem, môže sa u nás registrovať a získať čip na vstup. Týmto spôsobom si chceme záhradu ošetriť a naďalej chrániť.





Spomínala si, že záhrada je ekologická. V čom?
Zo záhrady sa nič nevynášalo. Všetko, čo v nej bolo sme zúžitkovali. Stavebná drť – sutina, pochádza zo zbúranej výškovej budovy v Partizánskom a hlina, ktorú sme vybrali, zase tvorí kopec – Kopec radosti.
Ďalším ekologickým aspektom je, že voda, ktorá na miesto spadne, zostáva tam – nezvádzame ju inam, ale zadržiavame ju a využívame na polievanie, keď je to potrebné. Sadíme pôvodné dreviny, ktoré majú na Slovensku svoje miesto, tradíciu a históriu – ako duly, mišpule, ringloty a ďalšie druhy, ktoré sem proste geograficky patria. K týmto stromom by sme sa mali vrátiť a opäť ich sadiť. Ja som aj vďaka Baťovianskej záhrade prvýkrát ochutnala dulový džem a musím povedať, že som nikdy nič lepšie nejedla! Rozhodne vám to dávám ako tip.