Partizánčanka Katarína Janíčková zachraňuje a mapuje baťovskú architektúru: Pre toto je dôležité ju chrániť

História značky Baťa nie je len príbehom topánok – je to svedectvo o vizionárskej filozofii, ktorá transformovala priemysel, ovplyvnila spoločnosť a zanechala nezmazateľnú stopu v oblasti urbanizmu (disciplína zaoberajúca sa plánovaním, tvorbou a rozvojom miest a obcí – pozn. redaktorky).

Čo začalo v Zlíne ako skromná obuvnícka dielňa pod vedením Tomáša Baťu, vyrástlo do impéria, ktorého odkaz dnes pokračuje aj v mestách ako Svit a Partizánske (s pôvodným názvom Baťovany, pod ktorým v roku 1938 Ján Antoinín Baťa založil mesto, neskôr sa v roku 1949 premenovalo na Partizánske na počesť partizánskeho hnutia, ktoré zohralo významnú úlohu počas Slovenského národného povstania – pozn. redaktorky).

Baťove mestá, ktoré vznikali podľa unikátnej koncepcie prepojenia priemyslu, bývania a spoločenského života, sú dôkazom progresívneho prístupu, ktoré Tomáš Baťa presadzoval. Po jeho smrti v roku 1932 prebral vedenie firmy jeho nevlastný brat Jan Antonín Baťa, ktorý nielen pokračoval v jeho aktivitách, ale tieto ideály rozšíril do celého sveta. Na dôležitosť a globálnosť baťovskej filozofie upozorňunej aj 31-ročná Partizánčanka Katarína Janíčková, absolventka dejín umenia a zakladateľka občianského združenia Fabrika Umenia.

K téme Baťa sa údajne dostala úplne náhodou počas štúdia, pri tvorbe bežného referátu. Neprebádané zákutia a výzvy, ktoré táto téma prináša, ju však nadchli natoľko, že dnes so zápalom mapuje a zachraňuje architektonické skvosty baťovského urbanizmu, odhaľuje ich zabudnuté stopy a pripomína hodnoty, ktoré pretrvávajú dodnes.

Občianske združenie Fabrika umenia, ktoré si založila spolu so skupinou ambicióznych priateľov, stojí za úspešným umeleckým festivalom Moc umenia, no predovšetkým má silné prepojenie s odkazom Tomáša Baťu v Partizánskom. Ty osobne sa tejto tematike venuješ do hĺbky a aktívne sa podieľaš na záchrane baťovskej architektúry.

Možno by som to úplne nedefinovala tak, že zachraňujem Baťovu architektúru, pretože človeku sa hneď vynorí nejaká predstava, ako držím bilbaord a každý deň si robím koliečka okolo fabriky (smiech). Nie je to tak, že by nám hrozilo, že celé Baťovany budú zvalené a ja ich musím zachrániť a ani tak, že by som teraz vedela kúpiť všetky budovy v meste a zrekonštruovať ich. Skôr by som použila pojem, že sa snažím upozorniť na hodnoty, ktoré tá architektúra a urbanizmus majú, pretože je to niečo jedinečné a veľmi ľahko sa dá o to prísť – avšak, nie zásahom jedného buldozéra, ale sériou necitlivých rozhodnutí zo strany jednotlivcov.

Takýmto rozhodnutiam sa dá predísť, ak o tých hodnotách budeme vedieť a budeme si ich vážiť. Takže v prvom rade sa snažím robiť popularizáciu, aby aj Partizánčania vedeli, z akého veľmi zaujímavého mesta pochádzajú, a aby sa o nás zaujímali turisti a prichádzali k nám.

Ale samozrjeme, pracujeme aj s konkrétnými budovami. Napríklad, my sa počas tohto rozhovoru nachádzame na Červenej ulici v jednom z najstarších domčekov, ktoré tu firma Baťa postavila pre svojich zamestnancov. Práve v ňom sme zriadili BAŤA POINT (informačný bod a centrum venované baťovskému dedičstvu – pozn. redaktorky). Je to projekt, ktorý robíme v spolupráci s mestom Partizánske, ktorému tento poldomok patrí, a sme nesmierne vďační, že sa do toho rozhodli ísť. 

Druhá konkrétna stavba je fabrická budova s popisným číslom 61 – momentálne je v procese rekonštrukcie na kultúrno-komunitné centrum. Čaká nás este dlhá cesta a veľké investície, ale niekde v mysli tam už vidím prebiehať hudobný festival. (smiech)  

Spomínajúc investície, môžeš nám prezradiť, ako si tieto ambiciózne projekty financujete?

Minulý rok sme vďaka fundraisingovej kampani vyzbierali 35-tisíc eur, ktoré pôjdu na prvé práce v budove, snažíme sa získať peniaze z Eurofondových projektov, ale poviem otvorene, že sme si brali aj pôžičku, bez ktorej by sme začiatok nezvládli. Stále sme veľmi otvorení spoluprácam s firmami, ktoré by nás mohli podporiť či už finančne, alebo materiálom.

Čo sa týka BAŤA POINTU, rozpočet tvorili tri časti a to príspevok z mesta Partizánske, financie z Fondu na podporu umenia a dobrovoľné vstupy do BAŤA POINTU.

V priestoroch pôvodnej Baťovej fabriky v Partizánskom dnes síce funguje niekoľko firiem, no veľká časť továrne zostáva nevyužitá a je v dezolátnom stave. Ako 31-ročná žena, ktorá vedie OZtko a je možno na začiatku kariéry, vidíš v jej rekonštrukcii veľký potenciál. Prečo sa podľa teba nezapájajú aj väčší regionálni podnikatelia či investori?

Veľmi sa to začína meniť a treba podotknúť, že už aj miestni podnikatelia vidia v priestoroch fabriky potenciál. Avšak, uvedomme si, že nie každá výroba vie ísť do takéhoto priestoru. Ak niekto potrebuje umiestniť veľké výrobné linky, nastáva problém, pretože priestory majú stĺpy zo železobetónového skeletu, ktoré sa nedajú posunúť. Je prirodzené, že si tak firmy stavajú moderné haly.

Ale takisto existuje veľa odvetví, ktoré takýto prístup nevyžadujú. Už dnes viem o niekoľkých aktivitách, ktoré sa tam dejú a areál sa pomaličky začína meniť, čo je veľmi pozitívne, keďže ešte pred nejakým časom hrozilo, že budovy budú zničené. Veď aj na 61-tku bolo platné búracie povolanie …

Baťovská architektura a história firmy Baťa je však oveľa komplexnejšia a prirodzene sa nedotýka iba priestorov fabriky. V niekoľkých rozhovoroch si Partizánske nazvala „jediným ideálnym priemyselným mestom na Slovensku.“ Čo to v praxi znamená?

Pri Partizánskom je treba zdôrazniť, že ide o továrenské mesto – čo je koncept, ktorý Baťovci nevymysleli, ale prevzali ho a prispôsobili pre svoje potreby. Definíciu ideálneho priemyselného mesta však pripisujeme firme Baťa. Slúžila na výstavbu ich miest a ucelili ju v roku 37. Ideálne priemyselné mesto veľmi v skratke znamená to, že mesto slúži továrni, ktorá sa tam nachádza a všetko, čo by sme pre jej fungovanie potrebovali, v ňom skrátka nájdeme. Máme tam pracovníkov, ktorí sú priamo ubytovaní v meste a tí pracovníci tam majú rovnako situované všetko, čo potrebujú pre svoje fungovanie tak, aby z mesta nemuseli odchádzať.

V druhom rade sa jedná o množstvo logických rozhodnutí, napríklad to, že mesto je zónované. Má zónu, kde sa vyrába, kde sa býva, oddychuje či športuje a potom je spojené tak, aby vyhovovalo jednoduchému pohybu pracovníka. Človek nešiel do obchodu pol hodinovou obkľukou, ale mal to na ceste domov z práce. To, ako rozmýšľali o živote moderného človeka je doklad vizionárskeho myslenia firmy Baťa.

Ak sa nemýlim, Svit pod Tatrami takisto postavila firma Baťa a má podobné prvky. Kde vidíme rozdiel? 

Toto je veľmi dôležité spomenúť. Svit pod Tatrami síce založila firma Baťa a obsahuje prvky ideálneho priemyselného mesta, no v čase jeho vzniku ešte nemali urbanisti tú filozofiu ucelenú. To je viditeľné na naopak chýbajúcich prvkoch v jednotlivých štvrtiach.

Partizánske už vzniklo podľa ucelenej filozofie a preto by som povedala, že urbanizmus dnes predstavuje asi najväčšiu hodnotu nášho mesta.Vo Fabrike umenia dokonca robíme sprevádzanie, kde je trasa prispôsobená tak, aby si človek tú logiku vedel predstaviť. Veľmi zajímavé je napríklad samotné námestie Partizánskeho, ktoré je veľmi dlhé a je chrbticou celého urbanizmu. Rovnako funguje ako chrbtica mesta, pretože spája jednotlivé zóny. Nájdeme na ňom aj rímskokatolícky kostol (budovaný v rokoch 1943 a 1949 v štýle funkcionalizmu – pozn. redaktorky), ktorý je ako jediná budova v meste vyhlásená za národnú kultúru pamiatku. Navrhol ho profesor Karfík – jeden z našich najväčších funkcionalistických architektov.

Firma Baťa predbehla dobu aj z hľadiska ubytovacích zariadení pre zamestnancov. Časť z nich leží v Partizánskom na Červenej ulici, ktorá je prvou realizovanou ulicou v rámci výstavby miestnej baťovskej kolónie. Okrem toho, že sú domy charakteristické červenou tehlovou fasádou, sú špecifické aj z hľadiska vnútornej dispozície. Môžeš na tom, prosím, priblížiť?

Presne tak. Keď sa rozprávame o rodinných domoch, samotná dispozícia je asi to najdôležitejšie, pretože na tú dobu išlo o naozaj nadštandardné domy. Vezmime si, že v 30. rokoch 20. storočia boli ľudia stále zvyknutí žiť vo vidieckych domčekoch s jednou izbou, ktorá slúžila aj ako kuchyňa, obývačka a spálňa, a žilo v nej niekoľko generácií. Navyše nemali tečúcu vodu či splachovací záchod. Firma Baťa však pre svojich zamestnancov stavala domy s modernými vymoženosťami.

V poldomku sa nachádzala obývačka, kuchyňa, spálňa, samostatná detská izba, poschodie a balkón, ale najmä tečúca voda, splachovací záchod a kúpeľňa, ktorú Baťovci nazývali „lázeň“, pretože si tam ľudia mohli dopriať horúcu kúpeľ. Okrem toho mal samostatný vchod a záhradu. Niekomu sa dnes môžu zdať malé, ale mať takéto vymoženosti v 30. rokoch bolo naozaj luxus. V podstate je to to isté, ako keby nám dnes dal zamestnávateľ do prenájmu dom s wellness centrom a vírivkou.

Neraz som sa prechádzala po Červenej ulici a nemohla som si nevšimnúť, že do domov sa dnes vnášajú moderné prvky, čo spôsobuje odklon od pôvodného dizajnu. Mnoho majiteľov nahrádza pôvodné červené tehličky a volí výraznejšie farebné fasády. 

Som vlastne rada, že si sa na to spýtala, no zároveň sa mi táto téma veľmi ťažko komunikuje, pretože sa môžem veľmi rýchlo dostať do nepriateľstva s ľuďmi, ktorí tie domy vlastnia, majú pocit, že im ideme diktovať, ako narábať so svojím vlastníctvom. Úprimne, ochrancovia a pamiatkári majú v spoločnosti veľmi zlú nálepku, hneď si predstavíme skupinu ľudí, ktorá nám ide niečo zakazovať. Mali by sme sa toto videnie pokúsiť vyvrátiť, veď oni nám ukazujú správnu cestu, ako si pamiatky zachovať v budúcnosti. 

Môj názor je, že ak raz žijeme v meste, ktoré má hodnoty, mali by sme sa ich naučiť repšektovať, inak hrozí, že si o nich jedného dňa budeme iba čítať.

Okrem toho, Partizánske je funkcionalistické mesto, nemáme tu barokové domčeky, alebo kaštiele, ktoré si vyždujú detailnú prácu s omietkami. Naopak, u nás sa jedná o pomerne strohé stavby a preto to nie je vec nejakých veľkých finančných rozdielov, či už sa rozhodnem ísť, alebo neísť cestou pamiatkovej ochrany.

Červená ulica je zložená z viacerých domov, ktoré dnes vlastnia noví majitelia. Ak dnes niekto chce žltú, alebo ružovú fasádu, nikto mu na to nič nepovie, veď má na to vlastne právo. Aby štvrť pôsobila jednotne, bolo by veľmi nápomocné, keby sme mali návod, ako rekonštruovať tak, aby sa to robilo podobne. Nebudeme nikomu diktovať, ako má žiť, že má mať maličkú kúpeľnu či 80 ročné okná, cez ktoré prefukuje, tadeto by tá debata vôbec nešla.

Ak chce niekto meniť fasádu, mať prístavbu či iné členenie okien, fajn, dajme mu 3-4 varianty, podľa ktorých postupovať, budú spokojní majitelia a štvrť zostala ucelená. Takýto návod nám, ale zatiaľ chýba. Veľakrát sa mi stalo, že mi ľudia povedali, ‚išli sme prerábať baťovský dom, pýtali sme sa, ako to máme urobiť a povedali, že oni nevedia.’ 

Prečo si v Zlíne dokážu zachovať jednotnosť a my na Slovensku nie?

Ten rozdiel, prečo tam áno a u nás nie, je podľa mňa veľmi výrazný a týka sa príbehu jednotlivých miest. V Zlíne firma Baťa vznikla, bolo tam sídlo riaditeľstva a celé mesto žilo baťovskou kultúrou. Hneď ako komunizmus padol a mohli sa navrátiť k svojim hodnotám, urobili to. V Zlíne je tak pamiatková zóna vyhlásená od 90-tych rokov.

U nás je príbeh taký, že firma Baťa založila mesto Baťovany (dnešné Partizánske – pozn. redaktorky) spolu s fabrikou, ktorú ani nie po desiatich rokoch prevzali komunisti. Následne sa 40 rokov hovorilo o tom, ako bol Baťa vykorisťovateľ. Po 89. sa nestalo, že by niekto povedal, ’40 rokov nás klamali, poďme rozprávať o Baťovi, aký bol skvelý a poďme si to vážiť,’ to sa začína diať až teraz. Nános toho klamstva bol nesmierne silný a dnes stále môžeme počuť názory na to, že Baťa bol zlý. Keď ovzdušie stále nie je vyčistené, ťažko robíme rozhodnutia a pamiatkové ochrany. 

Okrem popularizácie témy a rekonštrukcie baťovskej architektúry sa venuješ aj jej mapovaniu. Zistila som, že máš „nos“ na jej odhaľovanie a dokážeš ju vystopovať aj tam, kde ju iní nevidia. 

Máš pravdu, v tomto období sa venujem mapovaniu baťovskej architektury na Slovensku, keďže som vďaka Fondu na podporu umenia dostala štipendium a tento rozmer ma nesmierne baví. Na Slovensku máme spravený výskum baťovskej architektúry, ale v nejakých častiach nejde do hĺbky.

Ja sa snažím zmapovať tieto veci a zjednotiť ich čo najdetailnejšie, aby sme vedeli, akým spôsobom firma Baťa na Slovensku fungovala.

Zatiaľ sa mi terénnym aj archívnym výskumom podarilo nájsť stavby, ktoré sme v podstate ani nevedeli, že sú baťovské, pretože táto informácie niekde zanikla, alebo vyšumela, ale samozrejme, že niekedy v minulosti sa to vedieť muselo. 

Úplne náhodou som takto natrafila jeden baťovský riaditeľský dom v Šimonovanoch (historická časť mesta Partizánske, ktorá bola výrazne ovplyvnená urbanistickým rozvojom počas éry Baťovcov – pozn. redaktorky). Išlo o vilu, ktorú postavili pre riaditeľa miestneho statku.

Dom vlastnili moji kamaráti a rozhodli sa ho predať s tým, že vôbec netušili, že ide o baťovskú riaditeľskú vilu. Keď som na fotkách inzerátu videla ich auto, hneď som im volala: „Počúvajte, viem, že predávate nejaký dom, ale nevedela som aký. Toto určite musí byť baťovská vila.“ Oni na to: „Nie, to určite nie je Baťove.’“(smiech). Ale keď som sa trochu viac povenovala výskumu, zistila som, že mám pravdu.

Vďaka starým mapám som zase objavila maličkú štvrť v Púchove, kde sú rodinné domy a jedna baťovská bytovka z konca 40-tych rokov. V decembri sa mi však podaril zatiaľ môj najväčší objav a to vďaka nitrianskému archívu. Našla som v ňom zložku, ktorá sa volá Bratislava Westend – nikdy predtým som nepočula, že by nejaký Westend v Bratislave bol. 

Keď som sa do toho však ponorila hlbšie, vypátrala som, že existuje časť pri Horskom parku, nad SAV, kde sú postavené domy a tá časť sa volá Bratislava Westend. Jeden z blokov tam postavila práve firma Baťa. Práve tieto momenty, kedy hľadáš príbeh, odpovede a rozmýšľaš, ako sa tu tá stavba vôbec octila, sú pre mňa nesmierne fascinujúce.

Tvoje angažovanie v oblasti baťovskej tematiky je skutočne obdivuhodné a je zjavné, že tento príbeh ťa hlboko oslovuje. Baťovská architektúra ťa však zaviedla aj do anglického mestečka East Tilbury. Mnohých možno prekvapí, že práve tam sa nachádzajú významné stopy po Baťovom podnikateľskom dedičstve.

Ľudia, ktorí prídu s témou Baťa do kontaktu len povrchovo si ho možno spájajú s Partizánskym, Svitom či Zlínom, ale treba podotknúť, že príbeh Baťa nie je len československý príbeh, ale celosvetový. Baťovské mestá vieme nájsť v Indii, Afrike, Brazílii, vo Švajčiarsku či Holandsku a ako si už spomínala, aj v anglickom mestečku East Tilbury, ktoré je len hodinu vlakom od Londýna.

Firma Baťa tam pôsobila do roku 2004, čo u nás bolo komunistami uťaté. Tam to malo kontinuitu a ak si dá niekto otázku, ako by Baťovany vyzerali dnes, keby neprišli komunisti, odpoveďou je možno pozrieť sa na East Tilbury. Vidíš tam takmer totožné fabrické budovy, ten urbanizmus je tam v niečom veľmi podobný, samozrejme prispôsobený miestnym podmienkam a navyše, v tých najstarších častiach vysoko chránený.

Hoci pod firmou Baťa figuroval Ján Antonín Baťa či Tomáš Baťa mladíší, zaujíma, aký je tvoj pohľad práve na Tomáša Baťu, ktorého možno pasovať za zakladateľa značky a priekopníka urbanistickej filozofie. Obdivuješ ho aj na ľudskej úrovni?

Obdivujem, hoci sa veľmi snažím nespadnúť do nejakého klišé a bezvýhradne ho uctievať bez nejakej kritiky. Ale keď dáme bokom jeho osobnosť a pozrieme sa na výsledky jeho podnikania, je tam čo obdivovať. Systém, ktorým sa firma riadila, je úžasný a filozofia Baťa je nesmierne obsiahla. Ak však vo mne niečo naozaj rezonuje, tak je to, ako Tomáš Baťa dokázal nadchnúť ľudí pre svoju vec. Náročky som nepovedala slovo motivovať, pretože on sám má citát o tom, ako sa motivovať nedá.

Môžeš človeku nahovoriť hory-doly, ale on je ten, ktorý sa musí rozhodnúť, že tie veci naozaj chce robiť. To, čo ty môžeš urobiť preto, aby sa tak rozhodol, je nadchnúť ho. Ukážeš mu príklad, on uvidí, ako sa veci robia, ako ich robíš ty, a až potom v sebe nájde vnútornú motiváciu.

Ako niekto, kto má občianske združenie, je lídrom a pracuje s ľuďmi, viem, že nadchnúť druhých pre tvoju víziu je tá najťažšia vec na svete. Firma Baťa by nebola takým úžasným príbehom, keby nemala ľudí, ktorí ju spolu s Baťom budovali. Celé je to o tom, že firma dokázala vytvoriť také firemné prostredie a firemnú kultúru, ktorej chceli byť ľudia súčasťou. Práve toto je pre mňa nesmierne inšpiruje.