Kaštieľ Jablonica vstáva z trosiek: Róbert Gálik o tom, čo všetko obnáša záchrana kultúrnej pamiatky

Nie každý deň sa nájde človek, ktorý sa rozhodne zachrániť chátrajúcu pamiatku zo 17. storočia, urobí to s vášňou, systematicky a s citom pre históriu aj budúcnosť. Róbert Gálik, podnikateľ a spolumajiteľ kaštieľa v Jablonici, je dôkazom, že aj v súkromnom sektore existujú ľudia, ktorým nejde len o zisk, ale najmä o odkaz. Spolu s tímom nadšencov z občianskeho združenia Útulný domov sa pustil do ambiciózneho projektu, ktorý má premeniť ruinu na kultúrne a komunitné srdce regiónu.

Kaštieľ Jablonica

Kaštieľ Jablonica, pôvodne renesančné panské sídlo s neskoršími barokovými a klasicistickými úpravami, sa nachádza v srdci Záhoria. Desaťročia chátral, využívaný ako sklad či obecný podnik, bez primeranej údržby. Dnes však jeho záchrana napreduje míľovými krokmi. Bola kompletne vymenená manzardová strecha, čiastočne obnovené hospodárske budovy, reštaurovaný vstupný portál a stabilizované múry. Projekt podporujú granty Ministerstva kultúry SR, Trnavského samosprávneho kraja aj dobrovoľníci, ktorí každoročne prichádzajú pomáhať.

Článok pokračuje pod reklamou

Reklama

Majitelia však nejdú len po iba obyčajnej rekonštrukcii. Kaštieľ Jablonica plánujú premeniť na multifunkčný priestor, chateau hotel s reštauráciou, knižnicou, múzeom a priestorom pre podujatia. Ich cieľom je vytvoriť miesto, kde sa história stane prirodzenou súčasťou súčasnosti.

V nasledujúcom rozhovore s Róbertom Gálikom sa  pozrieme na technické a organizačné výzvy tejto rekonštrukcie, na to, ako sa obnovuje národná kultúrna pamiatka bez developerskej záštity, a prečo je dôležité, aby sa takéto stavby nedostávali len do rúk štátu, ale aj zanietených jednotlivcov.

Ako sa začal príbeh rekonštrukcie kaštieľa? Čo vás na ňom oslovilo natoľko, že ste sa rozhodli pustiť do tak rozsiahlej rekonštrukcie?

Príbeh začal niekedy v priebehu roka 2017, kedy sme ako občianske združenie, skupinka dobrovoľníkov, robili prvé brigády. Začalo sa vypratávať na dvore, odstraňovali sa náletové dreviny, ktoré boli buď na dvore, alebo dokonca aj v strechách. Práve v tých boli 4 až 5 metrové stromy, ktoré bolo potrebné odstrániť ako prvé.

Osobne by som to však nenazval nejakou rozsiahlou rekonštrukciou. Pomenoval by som to postupnou rekonštrukciou. Na Slovensku asi nie je projekt, ako robíme my. Celú renováciu robíme veľmi postupne, neopravujeme celú pamiatku naraz. Alebo teda nevieme o pamiatke, ktorá by sa robila takýmto štýlom. Zaužívali sme postup, v rámci ktorého si musí pamiatka zarobiť sama na seba. Samozrejme, aj s pomocou externých dotácií, ale teda ideme postupne, budovu po budove. Snažíme sa dávať tomu zmysel tak, aby sa procesy čo najrýchlejšie rozbehli.

Ako by ste opísali prvý impulz, ktorý rozhodol, že sa pamiatke dostane druhej šance? 

Kvôli práci som jazdil okolo kaštieľa každý týždeň. Vždy to bolo s takým povzdychnutím, aký krásny objekt to je. No možno som tú krásu videl iba ja. Chátralo to tam už dlho. Jedného dňa mi volal kolega, že by sa s tým dalo niečo spraviť. A v podstate z jednej obhliadky bola jedna brigáda, z tej brigády sa to začalo celé nabaľovať, až sme sa dostali do štádia, že kaštieľ Jablonica rekonštruujeme. Už ôsmy rok sme aktívni a v podstate sme asi stále aktívnejší a aktívnejší.

Čo všetko samotnej rekonštrukcii predchádzalo? Ako vyzerala prípravná fáza?

Prípravnou fázou sú vždy štúdie, projekty a následne komunikácia s pamiatkarmi.  Našou prioritou bolo od začiatku, aby bol areál prístupný minimálne 6 dni v týždni. To je v podstate od začiatku naša filozofia.

Okrem samotnej rekonštrukcie, bolo potrebné aj personálne financovanie. Museli sme rozvíjať aktivity, ktoré by to vedeli vykryť. Teraz, v tejto jarno-letnej sezóne, sme tu naozaj sedem dní v týždni. V zimnej sezóne tu niekto je aspoň päť až šesť dní v týždni.

Ako od začiatku prebiehali komunikácie s obcou a príslušnými orgánmi? 

Pri kaštieli je komunikácia s obcou nevyhnutná. Sme priamo napojení na park, ktorý je z jednej štvrtiny pod našim patronátom a cirka tri štvrtiny parku, kde je aktuálne ešte stále futbalové ihrisko, má obec. Takže neustále prebiehajú rokovania o presune futbalového ihriska, aby sa potom s kaštieľom vedel zrevitalizovať aj pôvodný anglický park. Aby sa park mohol celý nanovo vysadiť, vypratať cesty, chodníčky a aby tak dostal obraz, ktorý tu bol pred xy rokmi.

Kaštieľ Jablonica je aktuálne v súkromnom vlastníctve, alebo je majetkom obce, s tým, že máte iba povolenie ho rekonštruovať? 

Kaštieľ Jablonica nie je vo vlastníctve obce už od 90-tych rokov. Vlastnila to nemenovaná firma, ktorá sa oň nestarala, takže viac ako 20 rokov bol verejnosti zatvorený. Po prvých brigádach sme sa rozhodli, že kaštieľnú časť ako občianske združenie odkúpime. Viacerí členovia združenia, ktorí mali k dispozícii nejaké peniaze sa zložili a kaštieľ kúpili.

O hospodárkej časti kaštieľa sme s obcou takisto od začiatku komunikovali, no na nej sa v tej dobe ešte nachádzal obecný podnik. A obec sama prišla s nápadom, že ak sa to má zachrániť, nech sa to zachráni celé. Prevzali sme teda aj obecnú, hospodársku časť kaštieľa, kde sa nachádzali koniarne, kočiarne a iné hospodárske budovy. Obec sa predajom zaviazala, že taktiež presunie futbalové ihrisko na iné miesto.

Aké boli vaše očakávania na začiatku projektu a ako sa líšia od reality? 

Očakávania boli určite veľké. Časový plán rekonštrukcie bol pôvodne oveľa dynamickejší. Je to naša pravá záchrana pamiatky. Skúsenosti naozaj bolo málo, to znamená, že sme absolútne spontánni, učíme sa za jazdy. Nemáme stanovený finálny termín dokončenia prác na kaštieli. Nechceme to robiť v strese. Popravde, celý tento projekt sa s aktuálnym tempom postupu prác javí ako projekt na jeden až dva životy.

Plánujete po dokončení rekonštrukcie aj záchranu ďalších chátrajúcich objektov? Máte to ako celoživotnú víziu?

Celoživotná vízia to je, ale na jednom objekte. Domnievam sa, že tento konkrétny kaštieľ je jeden z najväčších kaštieľov čo sa týka rozlohy. Je to masívne veľká budova s plochou nejakých 6000 m2 vnútorných priestorov. Na tejto pamiatke je naozaj čo robiť po celý život.

Aké najväčšie výzvy ste museli prekonať počas rekonštrukcie? 

Na začiatku bolo určite potrebné nájsť súlad s našimi prvotnými predstavami. Prišli sme na pamiatkový úrad s divokými predstavami a neznalosťou a tak sme museli hľadať spoločnú cestu medzi našimi predstavami a pamiatkármi. Ale to je v podstate vždy, pri všetkých pamiatkach.

Aká je komunikácia s pamiatkovým úradom? Sú tam isté postupy prác, ktoré musíte dodržiavať, prípadne konkrétne materiály a techniky, ktoré musíte zachovať? 

Pamiatkári určujú svoje postupy. Dávajú ku všetkému vyjadrenia a ku všetkému súhlasy. Administratíva je pri kultúrnej pamiatke je omnoho zdĺhavejšia a komplikovanejšia. Nie je to tak, ako keď si niekto ide postaviť rodinný dom, spraví si projekt a ide na stavebný úrad. Tu sa vedú siahodlhé komunikácie a debaty o tom, ako by napríklad mala vyzerať vstupná brána do celého areálu, ako by malo vyzerať okno, aký detail tam ešte chýba, aká má byť kľučka, aký odtieň farby sa má využiť a tak ďalej…

Administratíva je veľmi náročná.

Ako sa hľadajú kompromisy s pamiatkármi? 

Ak by mala mať každá strana iný názor, ani by sme nepokračovali ďalej. Pri každej rekonštrukcii kaštieľa za posledných 400 rokov sa spravila nejaká zmena. Bola vykonaná oprava, ktorú bolo potrebné spraviť a prispôsobila sa dobe. Ale je to vždy aj o našom prístupe k pamiatkárom. Veľa vecí musíme akceptovať, no musíme sa trochu prispôsobovať aj dobe. Ľudia nemôžu v modernom dnešku fungovať ako v stredoveku, alebo ako v období spred 400 rokov. Hľadajú sa preto kompromisy.

Výhodou no zároveň nevýhodou môžu byť zachované archívne záznamy. No je to aj o tom, z akej strany sa na to pozeráme. Ak príde študovaný historik a bude chcieť hľadať chyby, tak ich určite nájde. My sa pozeráme na kaštieľ ako na celok. V praxi to teda znamená, že vychádzame z dobových informácií. Samozrejmosťou je, že sa snažíme zachrániť pôvodné čaro objektu a opraviť to do podoby, ktorú kedysi mal. Verím, že na 95 % naozaj nájdeme súlad medzi tým, ako to vyzeralo kedysi a tým, ako to bude po kompletnej rekonštrukcii.

Je obrovský rozdiel v jednotlivých budovách. V budovách, ktoré sa využívajú napríklad ako múzeum, sa môže dodržiavať 100 % postupov. Budova je primárne určená ako múzeum a tam sa dokonca ani neráta s ekonomickou rentabilitou. Múzeum je financované zo strany mesta a štátu a peniaze sa do takýchto projektov investujú. No pri pamiatkach, ktoré by mali, alebo budú fungovať na komerčno-verejnej úrovni, sa musí neustále prihliadať aj na ekonomickú stránku.

Nie však v zmysle, že sa ide na kultúrnej pamiatke zarobiť, ale udržať ju pri živote. Veľa ľudí si namýšľa, že sa na niečom takomto dá pekne zarobiť. Ide o to vôbec udržať celý podnik na aspoň nulových číslach. To znamená, že zaplatiť energie, zaplatiť opravy, alebo platiť každý rok dvakrát do roka umývanie 200 okien, to všetko je náročné pri prevádzkovaní bez štátnej podpory.

Je tam milión vecí, na ktoré treba myslieť. Nie je to len o tom, že ako pamiatku zrekonštruovať, ale keď bude zrekonštruovaná, ako bude financovaná. A na tom naozaj viacero pamiatok momentálne aj na Slovensku horí. Máme síce krásne zrekonštruované pamiatky, aj v súkromných rukách, ale následne sa nedokáže vytvoriť istá kvalita služieb.

Aké konkrétne práce sa už podarilo zrealizovať a čo ešte zostáva dokončiť?

Aktuálne máme hotovú takmer polovicu striech a cirka tretinu okien. Otvorili sme prezentačnú miestnosť, kde sa dajú robiť rôzne prezentácie, porady, oslavy, alebo si len tak posedieť na teraske, na kávičke alebo vínku. To je prvotná časť, no samozrejme neustále si dorábame nové projekty, nové štúdie. Na začiatku si to človek ani neuvedomuje, no na všetko potrebujeme projekt. Keď dokončíme celý kaštieľ, budeme potrebovať jednu celú miestnosť na to, aby sme všetky projekty archivovali a uskladnili.

S kaštieľom však máme veľké plány. V skratke, hlavné je čo najrýchlejšie zrekonštruovať strechy, dokončiť výmenu okien a postupne ukončovať jednotlivé časti.

Ako sa vám darí financovať projekt, vrátane grantov a podpory od štátu a dobrovoľníkov?

Financovanie je z vkladu členov občianskeho združenia, teda z toho počiatočného, a z 2% daní. Získali sme aj nejaké granty, no gro finančných prostriedkov je z našich aktivít na kaštieli. Napríklad počas korony, keď bolo všetko pozatvárané, po istom čase sa otvárať mohli ako prvé len záhradníctva.

Tak sme prišli s myšlienkou priviesť pár olivovníkov, ktoré vyzdobia nádvorie. V tej dobe to bolo naozaj také smutné, všetko bolo zavreté, každý si to pamätá. Tak sme sa snažili aspoň vyzdobiť nádvorie, aby to celému kaštieľu dodalo nejakú krajšiu atmosféru a lepšiu náladu. A zároveň sme stromy ponúkli na predaj.

Keď sme predali prvé olivovníky, doviezli sme veľké citrusy, veľké oleandre a asi 200 až 300 ročné masívne olivovníky. Celkom sa to rozbehlo a aktuálne sa tak pár mesiacov v roku sústreďujeme na projekt Mediterania.sk, aby sme mali zvyšok roka aspoň čiastočne na financovanie rekonštrukčných prác.

V kaštieli Jablonica sa organizujú aj rôzne podujatia. Ako tieto akcie prispievajú jednak k oživeniu miesta a zapojeniu verejnosti, ale možno aj k samotnej rekonštrukcii? Zapájate do rekonštrukcie aj dobrovoľníkov?

Prístupnosť areálu bola pre nás od začiatku priorita, akcie sme preto začali robiť takmer okamžite. Spočiatku to boli akcie ako varenie gulášu, neskôr sme prešli už na väčší typ akcií, ako napríklad historické festivaly, s ktorými sme začali ešte pred koronou. Najviac známe sú však aktuálne burzy starožitnosti s remeselskými tržnicami, tie sa konajú vždy tretiu sobotu v mesiaci.

Nás hlavne teší, keď je areál plný ľudí. Kaštieľ Jablonica bol zavretý takmer 100 rokov. Postupne si tak do neho ľudia chodili brať veci, až sa to dostalo do toho stavu, v ktorom sme ho v roku 2017 prevzali. Veríme, že našim pričinením bude opäť aspoň 100 rokov otvorený.

Samozrejme, stále je množstvo základných, jednoduchých prác, v rámci ktorých sa môžu zapojiť aj dobrovoľníci. Každý je vítaný a zároveň všetky naše aktivity komunikujeme aj na našej facebookovej stránke Zachráňme kaštieľ Jablonica. Napríklad tento rok sme vysádzali nové stromy v parku za podpory Nadácie Tesco. Vtedy nám prišla pomôcť celá trieda základnej školy.

Tento priestor sme využili aj na edukáciu toho, prečo sa vysádzajú stromy a aký to má význam. No podobných akcií už nie je tak veľa ako na začiatku. Vtedy bol priestor na zapojenie dobrovoľníkov obrovský, všetko bolo potrebné vyčistiť a upratať. Čistilo sa to na desiatkach brigád o počte 30 až 40 dobrovoľníkov.

Spomínali ste burzy starožitností, ako vyzerajú v praxi? Rozpredáva sa pôvodné zariadenie kaštieľa, alebo predmety prinesú ľudia?

Zariadenie kaštieľa sa nemalo aké rozpredávať, pretože všetko, čo sa dalo odmontovať, primontovať a zobrať, sa vzalo ešte pred našim príchodom. Vrátane parkiet, dreveného a železného schodiska. V kaštieli v podstate neostalo nič. Našťastie teraz tam už veci skôr pribúdajú. Keď sa nám niečo hodí do inventáru, či už na eventové akcie, alebo do vybavenia kaštieľa, tak si to kúpime a dopĺňame zásoby. Na burze bolo zo začiatku možno 20 až 30 predávajúcich.

Dnes, keď je pekné počasie, ich máme okolo 150 až 200. Zaberajú viac ako polovicu parku. Pri takýchto akciách sú v areáli aj remeselníci, či foodtraky. Ide o akcie veľkých rozmerov. Dokonca už niekedy narážame na limity v podobe parkovania. Preto plánujeme v tomto roku vytvoriť novú parkovaciu plochu, ktorá sa bude postupne rozširovať.

Na Slovensku je podobných chátrajúcich objektov pomerne dosť, ako by sa podľa vás malo s nimi nakladať? 

Nechcem pôsobiť ako človek, ktorý ide mudrovať a udávať, čo a ako by sa robiť nemalo. Skôr sa snažíme prakticky ukazovať, ako sa to spraviť dá. Otvorene hovoríme o tom, ako to robíme my. Snažíme sa inšpirovať aj ďalších. Ak to pomôže ďalším objektom, bude to pre nás tiež forma motivácie alebo zadosťučinenia. Návod sme už viac menej čiastočne popísali vyššie.

Je dosť smutné, keď človek vidí, ako sa s kultúrnym bohatstvom u nás nakladá. Stačí, že sa prejdete z východu na západ a vidíte, koľko objektov tu takto chátra. Kaštieľ v Jablonici nie je jediný. Existuje nejaký predurčený a osvedčený návod, ako sa k tejto problematike postaviť? 

Nie je jediný. Má výhody, má nevýhody. My sme sa snažili z každej nevýhody spraviť výhodu. Najväčšou nevýhodou kaštieľa je, že je pri hlavnom cestnom ťahu. Ide okolo neho medzinárodná cesta 1. triedy, čo je veľkou nevýhodou, pretože keby ste sa tam chceli ubytovať, oddych asi veľmi nenájdete. Chodí tam veľké množstvo áut, a to nie je úplne príjemné.

Zároveň sme si povedali, že z tejto nevýhody spravíme výhodu a keďže je kaštieľ takto na očiach, rýchlejšie sa nám naštartujú akékoľvek akcie. Takým príkladom sú burzy starožitností alebo predaj olivovníkov a paliem. Zaujali takmer okamžite.

Vdýchnuť nový život takto zanedbaným objektom je pomerne náročné, boli by podľa vás nápomocné nejaké plošné územné plánovania, ktoré by zohľadňovali aj tieto nehnuteľnosti a rátalo by sa s ich opätovným využitím?

Neviem, či by pomohlo územné plánovanie. Z môjho pohľadu je to o zapálených ľuďoch, o ochote štátu podporiť projekty, ktorých cieľom zachraňovať, pretože to je len polovica práce. Ako som spomínal, druhá časť tej práce je udržať pamiatku v prevádzke, keďže náklady na ňu sú obrovské.

Pre príklad, ak je pamiatka vo Francúzsku alebo v Škótsku v súkromnom vlastníctve a ak je prístupných aspoň 50% celkovej plochy pamiatky verejnosti, prípadne sa tam konajú prehliadky, alebo poskytuje ubytovanie, dostáva podporu od štátu na mesačnej báze. Nie je to teda len o podpore na záchranu pamiatky. Nie o diktovaní toho, ako má vyzerať omietka alebo fasáda.

V zahraničí vám poskytnú podporu na zrekonštruovanie fasády. Neurčujú si iba podmienky, ale istým spôsobom priložia aj ruku k dielu. Toto je možno inšpirácia pre nás. Podľa mňa je to udržateľný model. V opačnom prípade do 50-tich rokov polovica pamiatok zmizne.

Myslíte si, že by takúto systematickú podporu Slovensko potrebovalo?

Určite. V istej forme to naštartoval aj bývalý minister kultúry Krajcer. Žiaľ, odvtedy nespravil ďalší krok nikto. V tom období sa začali zachraňovať hrady, zámky a začínalo to mať nejaký rozbeh. Potom to upadlo. My sa snažíme hľadať spôsoby a situačne sa snažíme spraviť maximum pre to, aby sme sa pohli. Ak to bude inšpiráciou pre ostatných, veríme, že sa ešte pár takýchto kaštieľov zachráni. Práve preto tvrdím, že je to hlavne o zapálených ľuďoch.

Pozrime sa napríklad na kaštieľ v Chtelnici, ktorý je neďaleko od nás. Ide o Erdődyho kaštieľ a tam to bolo o zapálenom starostovi. Popri úrade spravil veľký kus práce. Spočiatku, v prvé týždne, bol pre nás obrovskou inšpiráciou. Pomohlo nám to pokračovať a vidieť v tejto práci zmysel.

foto zdroj: Róbert Gálik, @foto Pokorný